Na prvom sv. prijímaní v Bazilike svätého Mikuláša v Trnave malo prvoprijímajúce rómske dievča sedieť v kostole oddelene od ostatných detí, čo podľa viacerých ľudí hovorilo o určitom „štandarde“ v cirkvi.
Keď som si prečítala jeden z prvých príspevkov k tejto téme, konštatovanie, že cirkev až na pár výnimiek „ticho toleruje“ diskrimináciu, ma celkom zasiahlo. O to viac, že dlhé roky fungujem v celoslovenskej kresťanskej organizácii, ktorá vždy učila deti práve tej spomínanej „rovnosti pred Bohom“ a vzájomnej láske. A áno, aj ja som cirkev, nielen kňazi a biskupi. Kresťanskú cirkev totiž tvoria všetci ľudia, ktorí prijali kresťanský krst.
Od piatich rokov som súčasťou detskej organizácie eRko – HKSD, kde sa tisícky mladých aj „zrelších“ ľudí pravidelne venuje deťom. Každý rok organizujú tábory, párkrát v roku celodenné aktivity a každý týždeň robia deťom stretnutia. Je to mravčia práca, ktorá stojí veľa energie, berie kopec času, vyžaduje si záväzok a nie je to činnosť, za ktorú pravidelne dostávajú potlesk a vďačnosť okolia: neraz to býva aj naopak. Napriek tomu sú tieto aktivity potrebné, pretože práve tu si deti osvojujú a v praxi precvičujú hodnoty hovoriace o láske k blížnym (ktorá má byť rovnaká ako k sebe samým) a tiež láske k Bohu – čiže hodnoty v jadre učenia katolíckej cirkvi.
Takáto forma práce s deťmi nie je len o (ne)delení miest v laviciach kostola, je to o uvedomovaní si rovnosti priamo v teréne, pri spoločných aktivitách. Aj v našich končinách – na Hornej Nitre, sa stretávame s deťmi tmavšej pleti. Do rúk sa nám dostávajú tiež deti s rôznymi psychickými poruchami, no cieľavedomým prístupom sa z nich stávajú rovnocenní hráči „zdravým“ deťom, samozrejme, s ohľadom na ich schopnosti. Neraz som bola svedkom toho, ako dieťa, ktoré by sa mohlo za iných podmienok stať terčom žartov, stalo miláčikom tábora.
Keď už hovorím o tolerancii voči ľuďom z iných kultúr, nezostanem len v medziach rovnakého jazyka. Bola som svedkom toho, ako moji kamaráti z rovnakej organizácie nedávno realizovali tábor, v ktorom bolo zaradených 5 detí z Iraku aj s animátorkou z ich krajiny. Vytvorili spolu perfektný tím – a to aj napriek kultúrnej či jazykovej rozdielnosti a aktuálnemu kontroverznému, niekedy až strašidelnému mediálnemu imidžu „imigrantov“. Táto skúsenosť nielen učila deti tolerancii, búrala tiež predsudky u animátorov. Vznikli tu medzinárodné priateľstvá, ktoré trvajú doteraz.
Poďme ale tematicky späť do kostolných lavíc: v tomto prostredí totiž minulý rok vďaka koledníckej akcii Dobrá novina zažili stovky až tisícky detí sv. omše s etiópskym biskupom Tesfaselassiem Medhinom – jednu z nich som organizovala. Tieto decká už v útlom veku zažili, že kresťanská viera nie je len akýsi slovenský folklór, ale má multikultúrny rozmer. Ježiš, ktorý sa na sv. omši premieňa, nehľadí na etnické zloženie veriacich či kňazov, ktorí ho doslova „držia“ vo forme hostie, díva sa na aktuálne „zloženie“ srdca.
Na Slovensku je oveľa viac kresťanských organizácii, ktoré sa snažia v srdciach ľudí búrať múry nelásky. Nie, prosím, nemyslime si, že diskriminácia je to, čo cirkev zväčša toleruje až na pár výnimiek. Aj ja som cirkev a nie som výnimka – sú nás tisíce.